|
URBÁNNA RE/KREÁCIA CITYLAB TERAZ PROJEKT ĽUDIA ENGLISH SEZÓNA 2004+-5 CD AKCIE TEXTY MESTSKÁ HRA |
|
|
TEXT
| |||||||||||||||
| ||||||||||||||||
|
| ||||||||||||||||
| ||||||||||||||||
|
| ||||||||||||||||
| ||||||||||||||||
|
| ||||||||||||||||
| ||||||||||||||||
|
| ||||||||||||||||
| ||||||||||||||||
|
| ||||||||||||||||
| ||||||||||||||||
|
| ||||||||||||||||
| ||||||||||||||||
|
| ||||||||||||||||
| ||||||||||||||||
|
| ||||||||||||||||
| ||||||||||||||||
|
| ||||||||||||||||
| ||||||||||||||||
|
| ||||||||||||||||
| ||||||||||||||||
|
| ||||||||||||||||
| ||||||||||||||||
|
| ||||||||||||||||
| ||||||||||||||||
|
| ||||||||||||||||
| ||||||||||||||||
|
| ||||||||||||||||
| ||||||||||||||||
|
Je to symbol, pravidlo. Súhra dizajnu, architektúry a urbanizmu. Naozajstná ukážka toho, ako sa stavia, a to od svojho vzniku až po dnešný trvalo udržiavaný úpadok. Jeden z najúspešnejších a najväčších projektov estetickej neskromnej industriálnej architektúry v Európe sa nachádza pri Essen-Katenberg medzi mestskými časťami Katenberg a Stoppenberg. Okolo roku 1928 navrhli architekti Fritz Shupp (1896-1974) a Martin Kremmer (1894-1945) pre banský závod vtedajšej dobe určitej kapitálovej koncentrácie a potrebného technologického vzostupu nemeckého hospodárstva moderný ťažobný komplex na ťažbu a spracovanie uhlia a výrobu koksu. Architektúra Zollverein XII (označenie podľa čísla šachty) bola pokroková na svoju dobu, jedinečná v histórii baníctva, vystavaná z červenej pálenej tehly s kovovou imitáciou hrazdenej steny, v štýle funkčnej industriálnosti no v znamení silnej symboliky a symetrie (7). Podobne jedinečný výkon ako stavba je jej záchrana, po postupnom zatvorení od roku 1986 hrozilo pre Zeche Zollverein zrútenie. V roku 1989 IBA Emscher Park, spoločnosť povestná od začiatku svojej činnosti zachraňovaním projektov a hľadaním nových životných funkcií pre odumierajúci priestor aj v Porúrí, zachránila aj tento areál. Od konca roku 2001 je svetovým kultúrnym dedičstvom UNESCO. Krátko pred ukončením produkcie v Zollverein padla nielen posledná šichta, ale aj ťažko zodpovedateľná otázka. V tom okamihu boli všetci bezradní, ešte nikdy v celej histórii priemyslu a priemyselnej architektúry sa nikto nepokúsil zachraňovať taký veľký objekt. Od momentu čo opustili poslední baníci bránu fabriky bol už priemyselný súbor Zollverein pod pamiatkovou ochranou a odkúpený od pozemkového fondu. Zábavné to však začalo byť až pri robení analýz. Hlavnou problematikou bolo nájdenie nových funkcií. Priestory rozsortovali na dve skupiny tak, aby bolo jasné, ktoré z nich budú potrebovať drahú tepelnú izoláciu a ktoré nie. Funkcie sa začali napĺňať, vznikli dve spoločenské sály (12, 5), Kancelárie stavebnej komory, archív, kancelárie pre reklamku, veľkopriestorové dielne pre dlhodobo nezamestnaných, múzeum s úlohou pripomenúť prácu a produkciu v dávnom Zollverein (14), v jednej z dielní sídli súkromná galéria v ďalšej stála expozícia sochára menom Ulrich Rückriem (6), ktorého sochy je možné obdivovať aj v parku Zeche Zollverein (20). V roku 1996 architekt Lord Norman Foster navrhol prestavbu kotolňe na Design-Center pre Nordhein-Westfalen (7). Jeden z kotlov je ešte zachovaný, ostatné dostali novú funkciu (na návrhoch a doplňaní Zeche Zollverein sa podieľali aj architekti Heinrich Böll a Hans Krabel). Hneď vedľa vznikol lokál industriálnej kultúry Casino, iniciatíva IBA. Z haly na triedenie uhlia vznikla skúšobná scéna pre Theater und Philharmonie Essen, mestské fórum a štyri ateliéry. Vlaková stanica slúži ako železnička pre návštevníkov. (Myslím že v práčke uhlia, sa mal udomácniť študijný odbor Design z univerzity Essen, ale to sa zmenilo súťažou, na novú budovu v blízkosti Zeche. Vyhralo japonské architektonické štúdio SANAA s projektom japonských racionalsitov Kazuyo Sejima a Ryue Nishizawa.) Úplným potenciálom pre Zeche Zollverein bol, je a bude krajina, vlastne park (22), voľný zalesnený 300 hektárový priestor, ktorý napĺňa a obkolesuje priemyselný súbor zo všetkých strán. Krajinnú atmosféru plnú šťavnatej zelene harmonicky doplnenej fabrickými halami, ktoré dôstojne vytŕčajú kde tu, je možné vidieť najlepšie zo striech budov a mostov komplexu (23). Tie sú rozhodujúcim faktorom úspechu Zollverein, je nimi zviditeľnená. Ponúkajú dôležité, neobyčajné výhľady. Hospodárske súvislosti boli a sú dosť komplikované, no začalo to v modernizačnej zápche cez vojnu a v období povojnovej chudoby, osídľovania Porúria a inflácie (1923). Bolo nutné dobiehať a okamžite modernizovať aby sa udržal krok so svetovým hospodárstvom. V roku 1926 vytvoril generálny riaditeľ Albert Vögler zjednotením koncernov Thyssen, Rheinelbe-Union, Phoenix a Rheinische Stahlwerke ako protiklad vedúceho US-koncernu “United Steel” podobne pomenovaný “Vereinigten Stahlwerke”, ktorý sa stal druhým najväčším oceliarskym koncernom na svete. Racionalizácia ťažby a spracovania uhlia bola ťahaná racionalizáciou výroby ocele, pretože ťažba „Fettkohle“ čiže mastného uhlia na výrobu kvalitného vysokopecného koksu sa odohrávala vo vlastných firemných uhoľných baniach. Tento modernizačný boom vytvoril nový priestor pre stavebné predpisy a veľký priestor pre samotných architektov a staviteľov. V tej dobe to bola najväčšia investícia: Zeche Zollverein spája všetkých dvanásť ťažobných šácht. Do jedného komplexného podzemného systému šácht a vedie ťažbu len cez jedinú, poslednú šachtu nahor, šachtu Zollverein XII (prvá šachta 1847, 1881-86 tri ďalšie). Za dva roky sa mal zvýšiť denný výkon v šachte Zollverein XII z 3000 ton na 12000 ton (to sú v skutočnosti aj nadnes veľmi veľké čísla). Výstavba nových väčšinou plne automatizovaných budov v okolí šachty Zollverein XII mala byť určená viac- menej na transport a prvotné spracovanie čerstvého uhlia. Samozrejme, že ostatné šachty mali tiež nejaké zariadenia a prislúchajúce budovy, tieto šachty sa však používali naďalej ako prístupové, vetracie a pod. Na plánovaní tohto architektonického veľdiela sa od začiatku podieľali architekti Schupp a Kremmer. Umelecky najdôležitejší a najkonsekvetnejší architekti industriálnej výstavby. Mali v malíčku všetky technické, v tej dobe moderné, poznatky a vedeli veľmi dobre spolupracovať s inžiniermi, bol to ich život. Na základe týchto schopností získali slobodu a dôveru pre vyjadrenie sa, akúsi architektonickú koncepciu – tvár, ktorú sami vyvíjali používaním dobre vyvinutých umeleckých prostriedkov ich doby. Žiadna industriálna stavba v regióne nebola dovtedy a ani dlho potom celá odsúhlasená až do takého jemného detailu toho typu ako návrh Zeche Zollverein. Je to bod v industriálnej epoche! Ich nenápadný vplyv môžeme pozorovať dodnes aj na Slovensku. (teda pokiaľ nezrútia napríklad viac ako 150 ročný cukrovar v Nitre a iné). Pre Zeche Zollverein v obzvlášť silnom rozmere a esteticky výraznom spôsobe vyvinuli alternatívu masovej výstavby: hrazdenú konštrukciu. Hrazdené stavby majú prastarú tradíciu a sú v tejto časti Európy veľmi používané najmä pre budovy obytného charakteru. Hrazdené stavby tvoria samostatný konštrukčný systém, ktorý práve architekti Schupp a Kremmer začali používať na stavanie industriálnych stavieb. Zmenou bolo použitie materiálov. Namiesto nosnej konštrukcie z dreva hnedej a čiernej farby a výplne z tehly či hliny omietaných na bielo, obliekli tvorcovia hrazdenú konštrukciu do materiálov industriálnej doby: oceľ ako nosný systém a tehla a sklo ako výplň. Podstatným dôvodom použitia tohto hrazdeného konštrukčného systému bola jeho mimoriadna pevnosť a stabilita aj pre väčšie rozmery a rozpony. Tento spôsob stavania priniesol po funkčnej stránke veľa druhov využitia. Všetky novopostavené Zeche-budovy mali rovnaké požiadavky na staviteľstvo a architektúru. Premosťovanie veľkých rozponov pri vysokých vertikálnych silách visutých koľajových žeriavov viedla k dôslednému aplikovaniu skeletovej konštrukcie s fasádou zavesenou zvonku. (Zavesením flexibilného membránového obalu z tenkých T-profilov a tehlovej výmurovky s tenkými oceľovými oknami na ťažkú nosnú konštrukciu). Tenko vyzerajúce plochy stien sú vo veľkej časti transparentné. Iba tak bolo možné splniť podmienky flexibility prevádzkových inžinierov a uskutočniť tým ľahkú rozšíriteľnosť a demontáž zároveň v tvarovo jednotnom ťažobnom komplexe. Fritz Schupp naprojektoval v rokoch 1920 až 1974 asi sedemdesiat priemyselných zariadení, z toho asi štyridsať spolu s Martinom Kremmerom. Práve v tejto dobe priemyselná výstavba nasleduje novú tvár, oslobodzuje sa od ťažkej a rozmarnej fortifikačnej architektúry, už to nie je obraz hradu, ale podľa vlastných potrieb na mieru našitá koncepcia od funkčnosti a technických hľadísk až po viditeľný architektonický výraz. Nejde totiž len o nový spôsob vyjadrenia sa. Koncom dualizmu sa silno menia vzťahy v pracovných kolektívoch. Inžinier prestáva robiť len musené konštrukcie a architekt si tam svoju fasádičku neposadí len tak. Teraz už nie inžinier a architekt, ale Tvorcovia vyvíjajú moderným spôsobom pomocou priemyselných materiálov a priemyselných procesov určitú priemyselne imanentnú estetiku. To všetko sa stalo s veľkým sebavedomím, priemyselná architektúra sa už nemusela schovávať, výrobný proces, ktorého telo má samo skulpturálny charakter sa už nemusel zakrývať do obranných veží a hradieb. Zároveň sa podarilo nielen spopulárniť priemysel, ale občan s tou istou hrdosťou ukazuje na nedeľnej prechádzke mestom svojmu hosťovi, v tej dobe supermodernú priemyselnú budovu, tak ako aj historické centrum dve hodiny potom. Možno ste už videli jednu zo série pohľadníc industriálnych objektov zo vtedajšej západnej Európy, alebo niečo z fotografickej tvorby manželov Bernda a Hilly Becherových. Monumentalita navrhnutá nie na jednotlivých budovách, ale na celom súbore v súvise s technicitou komplexu. Zeche Zollverein - vrchol industriálnej estetiky Ťažná veža pri vstupe na Gelsenkirchener Straße v Essene (1) bola fotografovaná už mnoho krát a stala sa nielen ikonou regiónu ale aj Mekkou industriálnej fotografie (zastávka električky č.107 Essen Hbf. - Gelsenkirchen Hbf). Väčšinou majú takéto priemyselné komplexy labyrintovú štruktúru, no Zollverein má haly a predovšetkým priestory Zeche Zollverein XII usporiadané ako scenériu krištalickej precíznosti. Zollverein by sa dala tak trochu chápať ako abstrakcia, možno tohočasový protiklad k maľbe a plastike. Už od vstupu do areálu pohľad pripomína park francúzskeho absolutistického zámku. Vstup je ohraničený dvoma malými tehlovými vrátnicami udávajúcimi mierku vnímania hneď pri vstupe (3). Vďaka tomu vysoké strohé ploché steny z červenej tehly pôsobia veľkolepo. Steny tvoria akýsi štvoruholníkový rondel – námestie?, v strede ktorého je trávnik doplňujúci virtuálnu atmosféru, nosí meno “Dvor cti”. Na konci rondelu je veža šachty XII. Prinúti vás pozrieť omnoho vyššie, ako by ste čakali. Päťdesiatpäť metrová štvornohá archaicko-egyptsky a esteticky pôsobiaca veža, ktorá je odveky symbolom Porúria. Je funkčným a estetickým jadrom Zeche. Mocná, jednoduchá a elegantná konštrukcia tvorí dojem vznášania či padania. Cez deň aj cez noc kreslí veža na oblohe scenériu mrakydriapajúcej vzdušnej konštrukcie zo schodísk, empor a štyroch ťažných kolies. Spomedzi nôh veže kontrastne vyčnieva výškovo členený kubus šachtovej haly pre ťažný výťah (1). Posledným surreálnym momentom je na čele veže historizujúci nápis detailne členeným staronemeckým písmom “Zollverein”. Vľavo od pohľadu na vežu je kubus elektrorozvodne (2). Na druhom dvore, ktorý je napravo od veže, sú dlhé haly dielní. Dvor je symbolikou symetrie v perspektíve. Haly sú lemované trávnikom a lampášové svietidlá po stranách zmenšujú postupne svoju výšku na zvýraznenie perspektívnej hĺbky. Tento pohľad dramaticky vtiahne každého návštevníka. Vrcholom je fasáda na konci dvora. Tri vzájomne prenikajúce kubusy niekoľkoposchodovej haly na výrobu energie tvoria fasádu zikkuratového či pyramídového tvaru. Presne v strede symetrie stál priamo na najvyššom kubuse budovy kotla, stopäťmetrový komín, ktorý z bezpečnostných dôvodov odstránili. Dnes je táto časť Zeche využitá na workshopové a výstavné haly a zikkuratový komplex vzadu ako školu a múzeum dizajnu (7). Po bokoch stoja kompresorové haly (8,9), ktoré dnes slúžia vpravo ako kasíno a vľavo ako galerijné priestory. Oba dvory sa v kolmom uhle stretajú priamo pred vežou šachty XII na zelenom koberci, ktorý má už spomínané meno “Dvor cti”. Tu na tomto mieste návštevník zažíva magickú atmosféru. Priamo za vežou stojí na sústave koľajísk (17) tučný zväzok na pohľad splietajúcich sa budov pospájaných dopravníkovými ramenami, ktoré v rôznych uhloch prechádzajúc z budovy do budovy sú budovami sami o sebe. Hala pre automatický obeh vozíkov s uhlím (18), čítacia hala na triedenie uhlia od kameňa (12), hala na pranie uhlia (14) a dva nemalé zásobníky (16). Všetko obrovské rozmery. Dnes je možné takmer celý komplex odvnímať pomocou pozemných chodníčkov a visutých spojovacích lávok. Tam a späť vedie vzduchom niekoľko fenomenálnych ramien a dopravníkov (19,33). Po týchto bývalých transportných ramenách sa prepravovalo uhlie po celom komplexe do rôznych budov v rôznych výškach. Po všetkých transportných ramenách sa teda dá štverať na niekoľkých úrovniach, dokonca aj na strechách je možný prístup a perfektný výhľad. Okolitý brezový porast na ploche niekoľko desiatok hektárov rastie cez koľaje a zásobníkové pásy. Celá Zeche Zollverein je obrovský organizmus (20). Symbol organizmu potvrdzuje aj najhmotnejší objekt, práčka uhlia dnes múzeum Zollverein (14). Zeche má veľmi vysoké budovy v porovnaní s okolím a kopce a vrchy v Porúrii sú umelo navŕšené haldy. Na tých pár významných väčších háld sú ostatné výškovo strácajúc sa na horizonte. Takže pri dobrej poveternostnej situácii sa môžeme zahľadieť do vzdialenosti asi pätnástich kilometrov a obdivovať panorámu Oberhausenu, alebo sledovať najbližšie centrá miest ako Essen alebo Bochum. Návštevník môže vychutnať „cestu uhlia“, a prejsť celý výrobný proces po trajektórii uhlia, prešliapať historické tony uhlia a zavŕšiť cestovanie v brezovom háji plnom surreálnych diel a skulptúr, alebo prejsť až do koksárne. Koksáreň Kokerei Zollverein, Zeitgenössische Kunst und Kritik Kokerei Zollverein je pojem, ktorý si získal na dôležitosti v roku 1995 pred založením Zeitgenössische Kunst und Kritik (Súčasné umenie a kritika). Kokerei je časť Zeche Zollverein. Vznikla v rokoch 1959-61 a vyzerá najmodernejšie a dokonca aj funkčne. Koksáreň je mimochodom posledná a najväčšia časť Zeche Zollverein, držiteľ nielen kultúrnych rekordov, ale aj rekordu najdlhšej historickej budovy v Európe, najdlhšieho klziska na svete, najväčšieho solárneho objektu (25) a jedného z najimpozantnejších úspešných pamiatkárskych projektov, ktoré som kedy videl. Na projekte Zeche Zollverein pracovala architektonická kancelária OMA (Office for Metropolitan Architecture). Architekt Rem Koolhaas a kolektív vytvorili dnešný koncept a Masterplan. Ich práca má podstatný podiel na dnešnom vzhľade Zeche (22). Táto časť Zeche je typická dlhými uličkami v akejsi industriálnej štvrti s ortogonálnym pôdorysom. Všade vo vzduchu niečo niekam vedie a tvaruje priestor. Vo vzduchu balansujú aj vedenia netypickej infraštruktúry a premostenia toku uhlia a iného materiálu. Na začiatku koksárne je hlavná budova, asi štyridsať metrová kubusová budova zásobníka uhlia a koksu, ktorú v rokoch 1999 prerobili na galériu a Café. Tu sídli aj Zeitgenössische Kunst und Kritik (24). Je snaha koksáreň využiť celý rok. Pozdĺž koksárne je najdlhšie v zime klzisko a v lete nádrž v Európe a od výstavy Sonne, Mond und Sterne (1999) od iniciatívy IBA Emscher Park má koksáreň najdlhšiu strechu na svete so solárnymi článkami (akcia: kus solárneho článku po 15 DM). Vynikajúci nápad napumpovať vodu medzi 800 metrov dlhé koľaje s rozchodom desiatich metrov, po ktorých sa preváža obrovský prepravník koksu. Kolos dnes už iba stojí a čaká na fotografov, ale bez bazénu a jeho obrazu na hladine by fenomén koksárne bol možno iba polovicou. Celý objekt koksárne lemuje na severnej strane veľké koľajisko a na južnej samotná ortogonálna štvrť. V dobe vrcholu ťažby vzniká v rokoch 1968-61 najväčšia koksáreň v Európe. Plánovaná bola už v rokoch 1928 pánom Fritzom Schupom. Zariadenie bolo navrhnuté pre 1180 zamestnancov, ktorý vyrábali denne neuveriteľných 11300 ton koksu a štyri milióny kubických metrov plynu. Uhlie sa transportovalo z Zeche Zollverein XII na bežiacich pásoch tvaru visutých ramien smerujúcich do veže, kde sa uhlie váži. Cez rameno bežiaceho pásu odchádza odvážené uhlie do zmiešavacieho zásobníka. Zásobník bol pretvorený na galériu s veľmi atraktívnym priestorom. Na dvoch prepravníkových mostoch sa uhlie presunie do dvoch uhoľných veží, odtiaľ sa tok uhlia delí do 500 koksových batérii, teda do pecí. Na začiatku bola koksárenská budova v 1950 iba časťou toho, čím je dnes. Takmer 800 metrovú budovu neustále rozširovali a modernizovali, až v 1970-tom dostala konečnú podobu. Z uhoľných veží sa uhlie prepravovalo na horúcej streche po dvadsaťsedem tonových množstvách plniacimi koľajovými prepravníkmi do jednotlivých batérií. Tesne pred uzavretím batérie elektromagnetom, pozametal robotník v tom teple a prachu zvyšky uhlia. Až keď bol plniaci otvor čistý a uzavretý, uhlie začalo svoj teplotný zážitok. Koksová batéria je vlastne úzka a vysoká tepelná komora, vyhrievanie je tým efektívnejšie. Človek by sa do nej ledva vmestil. Medzi komorami ohrieva horiaci vzduch svoje okolie na 1100 až 1300 stupňov Celzia. Tam sa uhlie vypeká asi sedemnásť hodín a potom sa vytlačí koksový koláč. Koksová horúčava sa schladí za pár sekúnd studenou vodu. Vtedy vždy vidno parový hríb z veľkej diaľky (41-61). V roku 1993 bola koksáreň zatvorená. Workshop, Masterplan V zimnom semestri minulého roku som začal vďačne navštevovať inštitút Mestského plánovania a mestskej výstavby na univerzite v Essene ako aj odbor industriálny design. Hneď na začiatku štúdia nám bol na inštitúte ponúknutý projekt Zeche Zollverein, tým to celé vlastne začalo. (40) Už viac rokov sa školy pasujú s týmto projektom. Niet sa čo diviť, je to naozaj problematická záležitosť ako stvorená pre prácu v tímoch. Hlavným dôvodom súťaživosti je Masterplan projekt od architekta Rema Koolhaasa. Navrhol síce celkom zaujímavú koncepciu, no akosi sa to nepáči usporiadateľom workshopu, ktorí ponúkajú projekt ako vhodný trenažérový priestor práve pre mladých tvorcov. Pri naberaní inšpirácie na spoločných konzultáciách sme sa mali možnosť sa zúčastniť workshopu na projekte Zollverein a to v jednej z workshopových dielní priamo v Zollvereine. Slávnu vežu v Zollvereine sme mali na pohľad z dverí priamo nad nami. Z trojdenného workshopu sme sa v posledný deň stali svedkami masovej prezentácie nespočetného množstva projektov mladých staviteľov, architektov, urbanistov a dizajnérov. Samozrejme, že po workshope bola otvorená výstava študentských prác s patričným ohlasom. Emscher Park Krajinný park Emscher Park sa rozprestiera na území regiónu Porúria (49). Cieľom založenia a výstavby parku bola premena Porúria zo spotrebno-výrobnej na atraktívnu kultúrnu krajinu. Dovtedy bola rozšírená menej kontrolovaná výstavba miest, hlavne z dôvodu voľného priestoru. Neskôr bola krajina zastavaná temer natesno. Konštrukcia krajiny nemala byť len z čiastočiek vecne pospájaná, ale priestor – organizmus. Vznikom projektu Emscher Park prišlo k zmene matrice v priestorovom a krajinnom plánovaní. Odovzdanie, alebo pretvorenie priestoru na verejne prístupný má v Európe hlbokú históriu. No v tomto prípade vznikla časová paralela medzi hradbami a fabrikou. Uzavretý a neprístupný priestor panského sídla a jeho občasné alebo úplné otvorenie ráta s vysokou návštevnosťou. Priestor fabriky uzatvorený z produkčných dôvodov, otváraný postupne z kultúrnych dôvodov pre širokú verejnosť musí prekonať aj neatraktivitu priemyselnej atmosféry. Zeleň nie je v tak zasídlenej oblasti všetko. Estetický koncept bol zo začiatku nejasný. Čo malo byť typické? Predalpská krajina, alebo poznateľná umelosť. Znetvorená krajina deliteľná na šesť pásiem od východu na západ bola podstatnou kostrou zeleného priestorového konceptu, ktorý mal za úlohu spojiť inak nespojiteľnú krajinu. Výmena pôvodného významu krajiny za novú regionálnu identitu spolu s ďalším krokom riešenia ekologického deficitu krajiny doviedlo urbanistov k pojmu ekologická kultúra práce a práca v parku. Zo začiatku to znelo ako bláznovstvo pretvoriť sedemdesiat kilometrovú krajinu. No idea parku korení v rozboroch vychádzajúcich z nevymeniteľnej identity naturelu regiónu a nielen z pracovných možností, ale aj z turistického ducha. Po namáhavom a trpezlivom integrovaní sa podarilo utvoriť industriálny mestský park. Bývalé stavebné pozemky dnes rumoviská sa premieňajú na parky a dupľovali sa aj plochy prírodne chránených území a celkovo sa obohatila na lesy chudobná krajina. Prechádzkové chodníčky plné umeleckých diel, výletné lúčky s výhľadom na budovy historických dielní a sieť cyklistických trás cez lesíky sem tam popod zreštaurované olejové vedenia pozdĺž Rhein-Herne kanálu boli v Emscher Park samozrejmosťou. Ďalšími cieľmi IBA (Internationale Bauaustellung) je problematika záhradkových zón, ekologizácia, industriálna príroda, ekologická prestavba vodných systémov, pozemkový recycling, historizácia vlakových mostov a staníc. Jednoducho Premena dnešného priestoru na priestor pre budúceho obyvateľa. Tetraeder Vyhliadková veža tvaru šestdesiatpäť metrového štvorstenu (27). Objekt patriaci do veľkej rodiny industriálnych pozoruhodností leží neďaleko mesta Bottrop v časti Bottrop Boy. Jeden z veľmi dobrých príkladov stále častejšieho využitia háld. Nositeľ značky geometrickej precíznosti a jednoduchosti. Ako som už spomínal, haldy sú v podstate jediné „kopce“ v Porúrí. Vznikli v rôznej dobe väčšinou v blízkosti fabrík ako odpad z ťažby uhlia, výroby koksu a ocele. Tie staršie sú husto porastené brezami a krovím, ktorým sa v nehostinnej pôde celkom darí. Tetraeder je v podstate vyhliadkový chodník, ktorý začína na úpätí haldy a špirálovite stúpa na koniec ku schodom ukotveným v kovovej konštrukcii, chodník pôsobí akoby sa vznášal. Má tri vyhliadkové platformy pospájané kovovým schodiskom až do výšky asi 60 metrov (29). Má najlepší výhľad. Pri dobrom počasí sa dá vidieť do vzdialenosti možno až dvadsať kilometrov. Hneď oproti smerom na Essen vidno ďalšie efektívne využitie haldy. Leží na nej voľnočasovo-športový areál krytého lyžiarskeho svahu (28). Niet sa čo diviť, Porúrie je povestné nesnežením. Tetraeder navštevujú páriky vychutnávajúce industriálne západy slnka a rodinky z deťmi a psíkmi pobehujúc a naháňajúc sa na kamennom ne-jazere, ktoré stojí na vrchole haldy hneď pod konštrukciou. Ak budete niekedy v okolí tak sem určite vybehnite, práve tu môžete vidieť najviac z Porúria. Europäisches Haus der Stadtkultur / stadt.bau.raum Európsky dom mestskej kultúry je ukážková inštitúcia nemeckej spoločnosti, ktorá ešte pred svojím otvorením stihla uskutočniť a rozbehnúť niekoľko zaujímavých projektov. Europäisches Haus der Stadtkultur bol slávnostne otvorený 12. júla 2003 v priestoroch stadt.bau.raum a Galerie Architektur und Arbeit (GAAG - galéria architektúry a práce v Gelsenkirchene). Mal som jedinečné šťastie pracovať tu asi deväť mesiacov ako fotograf. Páčil sa mi vnútorný chod firmy a celkovo som obdivoval činnosť, ktorú firma uskutočňovala. Vôbec som nevedel, o čo vlastne ide, neskôr som pochopil, že práve takáto inštitúcia na Slovensku chýba. Europäisches Haus der Stadtkultur a Stadt.bau.raum spolu vytvárajú priestor pre diagnostiku a liečenie mestských problémov. Vyhlasujú súťaže, odovzdávajú zozbierané a spracované informácie ďalej, inštitúciám ako školy či iným stavebno-architektonicko-urbanistickým aktivitám. Vytvoriť akciu, na ktorej sa do podrobna rozoberie kritický problém napr. hlavného námestia a stanovia sa závery, a potom nechať priestor s príjemnou muzikou a experimentálnym DJ-ingom pre hostí, je veľmi dobre premyslený systém ako prinútiť ľudí o problematike hovoriť aj trošku inak a nechať ich vlastne spoznať sa bližšie. (30,31,32) Literatúra: Roland Günter, Im Tal der Königre, Essen 2000. Bernd und Hilla Becher, Festschrift Erasmuspreis 2002. Marius Babias, Florian Waldvogel, Kokerei Zollverein Zeitgenössische Kunst und Kritik, Essen 2002. Dokumentation des Landeswettbewerbs 2002 Stadt macht Pplatz – NRW macht Plätze, Ministerium für Städtebau und Wohnen, Kultur und Sport des Landes Nordrhein Westfalen, Düsseldorf 2002. www.oma.nl www.kokereizollverein.de www.uni-essen.de/staedtebau/ www.uni-essen.de/industrial_design www.tetraeder.de www.stadtbaukultur.nrw.de www.stadtbauraum.de Fotografie: Ľubomír Nosko, Essen a široké okolie v roku 2003 Číslo: názov alebo funkcia (v zátvorkách pôvodná funkcia)
| ||||||||||||||||
